PREČO ROZBÁSNENÉ?
ROZBÁSNENÉ MODLITBIČKY
Bože, Ty doprial si mi čosi
tak prosté, no krásne -
uvedomiť si v jednej chvíli,
že modlitbičky-básne,
čo mamy nás v detstve naučili -
jak Anjeličku, môj strážničku... -
neopustia mi hlavičku
a kráčajú celý život s nami,
sťa práve ten anjel k sprevádzaniu nám daný....
A iných slovo dlho loviť musím v pamäti,
tak rýchlo mi z nej až kamsi v diaľ odletí...
Prečo modlitbička,
čo obliekla sa jak básnička,
oveľa hlbšie a ľahšie
vryje sa mi do srdca, mysle?
Kto takú cestu vynašiel?
Kto to tak múdro vymyslel?
Jedna múdrosť vraví:
„Kto spieva - dvakrát sa modlí.“ -
to je mi známo.
No rozum mi práve vraví,
že platí aj druhá vec:
„Kto spieva, ľahšie sa modlí...“
Že akosi to ide samo,
že slovo básne, piesne neraz
hlboko v mysli nám zostane,
a vyplaví sa dokonca i vtedy,
keď najmenej to čakáme...
Či báseň, pieseň a modlitba
skutočne sú sestry brata človeka,
keď tak rád sa k nim utieka
v radosti, smútku, starobe, chorobe,
pri kolíske, aj blízko pri hrobe?
Ó, Otče, mám zrazu chuť
pod pokrievku tú nahliadnuť
a všetky modlitby do rýmov zaodieť,
by túžbe srdca som mohla vyhovieť...
Použi, prosím, tie, čo rodné sestry sú,
nech nás bližšie k Tebe prinesú...
Veď Ty si nám ich dal, by nám život dosolili
a aj nimi sme viac Teba velebili...
Bohuslava