ŠTYRI ÓDY
Ďakovať Ti túžim, Otče, spievať ódy
za dar zeme, slnka, vzduchu i vody,
(čo zdá sa, dnes už vyšli z módy...)
Už pred vekmi si nám ich z lásky dal,
by stvorenia, tvorstva kráľ z nich osoh mal.
Bez nich veru – taká je pravda odveká -
nebolo by kvetu, zveri, ani človeka...
ZEM
Hovoríme jej zem, hlina, pôda... -
dar Boží, čo ospievať chce prvá óda...
Všadebolka skromná, nenápadná,
horúca v lete, v zime zas chladná...
Tá, v ktorej nový život už od vekov drieme,
čo počiatok plodu skrýva - rastlín semä...
Tá, z ktorej i človek bol raz vzatý,
a ktorej telo svoje zas vráti...
Okrová, hrdzavá, no zväčša hnedá,
nečudo, že vznikla o nej celá veda.
Tvrdá i jemná, sypká i skalnatá...
Namáha sa roľníka ruka zodratá
jak Stvoriteľ raz riekol: „V pote tváre
obrábať budeš lány dosiaľ neorané,
by dopestoval si si chlieb, obživu,
tešil sa pre nový rok zas osivu...“
Vďaka Ti, predobrý Otče, za našu zem,
ktorej plodmi nás rok čo rok živíš,
za zázraky, ktorým človek sa len diví....
Vďaka za dar tej večnej Živiteľky...
Nech chránime si ju, malí i veľkí...
SLNKO
Čo bolo by, Bože, bez svetla?
Noha by nohu poplietla...
Čo bolo by, Bože, bez slnka?
Nevyrástla by byľka, kostrnka,
noc by nevystriedal deň, zimu jar, leto...
Už aj malý školák všetko vie to...
Neviem, o čom by sa mi snívalo...
Tak veľmi by i teplo chýbalo...
A čo bolo by bez Teba,
Otče náš najdrahší...?
Hoc dlho hľadali by sme,
lepšieho by sme nenašli...
Vďaka Ti za slnko,
Ty sám nám Svetlom buď,
čo láskou napĺňa,
zohrieva nám hruď...
VZDUCH
Neviditeľný a tak prepotrebný k životu,
hoc nemyslím na to, predsa je stále tu...
Ocitnúc sa v hore plnej stromov,
zrazu nechce sa mi vracať domov...
Nadýchnuc sa zhlboka vzdychnem: „Uch!
Aký je tu svieži, čis-tu-lin-ký vzduch!“
V tej chvíli túžim by prenikol mi každú bunku tela.
A dýcham a dýcham... a nikdy nebude to veľa...
A keď ma k tomu i jemný vánok pohladí,
na vlnu bližšie k Tebe, Bože, ma naladí...
A hoc aj rozstrapatí na hlave mi vlásky,
precítiť dá mi kus Tvojej nežnej lásky...
Kiež nemusíme za ním chodiť až do hory,
kiež čistý nám vanie i v mestách, na nádvorí...
VODA
Viac ako chlieb každodenná...
Zostáva vždy zemi verná...
Čo sa tá kol-dokola nabeží,
keď prší, mrholí, žblnká, sneží?
Poobmýva snáď všetky sveta kúty,
hlučným tryskom sa z vodopádov rúti,
i tíško z útrob zeme vyviera...
Osvieži, obmyje človeka i zviera...
Aj rastlina bez nej hynie,
kvet sa bez nej nerozvinie...
A aký je to problém veľký zrazu, chyba,
keď po dlhom suchu všetkým hrozne chýba...
Až sa zem roztrhne
a poodhalí skryté vrásky,
tak veľmi po nej prahne
jak človek po kúsku lásky...
Ak je posvätená, má ešte väčšiu moc -
posilniť, požehnať, byť ľuďom na pomoc...
A keď, Otče, prijímaš nás za deti svoje,
a kňaz pri krste vysloví slová Tvoje:
„Milovaná dcéra, či milovaný synu...“
dokonca zmýva z nás i prapradávnu vinu...
Medzi prvými si ju, Bože, stvoril,
na prvý zázrak si ju Syn Tvoj zvolil
a vytryskla i z poslednej rany v boku Krista...
Nech nechýba nám nikdy priezračná a čistá...
Bohuslava